Predstavme si stretnutie s mladou ženou: Jej tvár je bledá s nádychom do popolava a pôsobí veľmi stiesnene. Jej oči hľadia kamsi bezcieľne a nevyjadrujú žiadnu radosť z toho, že môže žiť. Ústa má pootvorené, nie však aby hovorila alebo sa usmievala.
            Pohľad na ňu vyvoláva otázky, čo všetko sa v jej živote odohralo, prečo je tak stiesnená a nemá, bez radosti a osamelá? Koľko jej prosieb ostalo nevypočutých, koľko otázok nezodpovedaných, koľko sĺz nepovšimnutých? Čo asi ľudia tejto žene spôsobili?  Čo si naopak spôsobila ona sama?
            V súčasnom svete nie je núdza stretnúť ľudí s takouto tvárou. Sú bez radosti zo života a „ich slnko“, ako ktosi povedal, „zapadá už ráno pri prebudení“. Ten, kto žije v úzkosti a samote, strachu a nedôvere potrebuje niekoho, kto ho má rád a je citlivý k jeho slabosti. Mnohí si myslia, že keď povedia: „tvár sa prívetivejšie“ alebo „vzchop sa a choď sa niekam rozptýliť“, že pomôžu úzkosťou trpiacemu človeku. A pritom faktom ostáva, že týmto ľuďom takéto „povzbudenia“ nepomáhajú. Čo im ale pomáha, je vypočuť ich, chcieť im porozumieť, mať s nimi trpezlivosť, odpustiť. Práve toto je to, čo uvoľňuje napätie, vracia im sebavedomie a dôveru a otvára im bránu do života.
            Právom hovorí africké príslovie: „Najlepším liekom človeka je človek.“ Aj Ježišova reč je jasná, keď hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili.“

Úzkosti sa nikto nevyhne. Ani ten, kto si myslí, že mu jeho sebavedomie a zdravý rozum pomôže nad ňu sa povzniesť. Aspoň raz za život postihne strach každého – niekedy náhle, niekedy nepozorovane, ťažko rozoznateľne. Úzkosť však patrí k utrpeniu človeka. Nieto nikoho, kto by žil úplne bez strachu a úzkosti celý svoj život.
                                                                                                          Adalbert Ludwig Balling